Myslím si, že som jeho odpoveď našiel v Knihe smiechu a zabudnutia , ktorú som si kúpil jedného pekného ospalého rána v auguste na letisku Ferenghy v Budapešti pri odlete do Thesalonik. To viete, máte hodinu nič nerobenia pred odletom, káva za 3 Eurá nejako nechutí (žeby tá cena?) a tu narazím na kníhkupectvo, podobné tomu, ktoré nájdete na väčšine letísk v Európe. Okrem miestnej tvorby v maďarčine tu predávajú aj knihy v angličtine, všetko paperbacky, najmä známych autorov.
V jednom mieste knihy popisuje prečo podľa neho ľudia píšu knihy, a budí sa teda v nich spisovateľská ašpirácia. Myslím, že je jeho teória aplikovateľná aj na nás, nesmelých blogerov. O čo teda ide?
„Grafománia (teda mánia z písania kníh) nevyhnuteľne nadobúda epidemických rozmerov pokiaľ spoločnosť dospeje ku bodu vytvorenia troch základných podmienok:
1) zvýšená úroveň všeobecného blahobytu, ktorá dovolí, ľuďom venovať sa zbytočným aktivitám. ( možno budete protestovať, ale faktom je že patríme ku 10% najbohatších ľudí tohoto sveta )
2) vysoká úroveň spoločenskej atomizácie, a, ako výsledok, všeobecná izolácia jednotlivcov ( mám svoj mp3 prehrávač naplno v autobuse, nikto ma nezaujíma, reklma mi tvrdí aký som úžasný a možem byť ešte viac, musím si vedieť vybrať spomedzi miliónov možností tú najlepšiu )
3) absencia dramatickej spoločenskej zmeny vo vnútornom živote národa ( revolúcia bola pred 18 rokmi, ja mám 23, keď to porovnám s Barmou, tak sa u nás zas až tak mnoho teda nedeje )“
Túto knihu Kundera napísal v 1978, teda dávno pred internetom, blogom a veciam tým podobným. Je zaujímavé ako sa niektoré javy okolo nás dajú vysvetliť. No každopádne, aby som to aplikoval na moju situáciu: Po dvoch pomerne náročných mesiacoch sťahovania sa do novej krajiny, začínania v novej práci, neschponosti nájsť si strechu nad hlavou, bez kamarátov a priateľky som dospel konečne do situácie kedy…
1) môj osobý blahobyt mi ešte nedovoľuje si zakúpiť si môj obľúbený model Porshe, žiadna Amerika ale určite to nie je bieda. Teda bod jedna nula pre Milana
2) nemám tu svojich najbližších a aj kamaráti su minimálne 4 hodiny vlakom, teda na pivo po práci to teda nie je. Mám svoj mp3 prehrávač a mnoho do reči sa ľudmi okol dám do reči len sporadicky. Dva – nula
3) v Salzburgu sa teda toho moc neudeje. Sem tam nejaký koncert. Večer na ulici málokedy niekoho uvidíte, dva Irish bary ožijú len cez víkend a piatok. Žiadna bohéma ako v Prahe.
Milane, gratuluji! Povedlo se Ti to. Tři – nula. Tak já se zase někdy ozvu. Musím se jít trocha spoločensky deatomzovat.
