Povedal som si, že budem vystihnem a zaznamenám moment, kedy poznám, že už nie som na Západe. Vravel som si, že cestu z hraničného Hainburgu až na rodnú hrudu Oravskú absolvujem akoby som tu bol po prvý krát, teda bez žiadnych očakávaní. Tých 350 km ubehlo pomerne rýchlo, no a musím povedať, že "aha" okamih nenastal: krajina ubiehajúca za oknom by mohla byť kľudne v Nemecku, Francúzsku alebo Holandsku (teda až na tie kopce): vysvietené benzínky, autá zahraničných značiek ( to je už dnes aj Škodovka), pomerne zachovalá zeleň a čulá stavebná aktivita. Dorazenie do cieľa - Namestova - mi odpoveď neprinieslo: mesto sa za 5 posledných rokov zmenilo na príjemné turistické miestečko s rýchlo sa rozvíjajúcím priemyslom. Určite by som mohol písať o rozdieloch v tom ako tu ľudia obliekajú, čo je určite očividné. Ja však nemám ambíciu byť módny expert. Teda kde je ten rozdiel?
Odpoveď na moju otázku prišla až dnes. Potreboval som si totiž vybaviť nový cestovná doklad. Ten, ktorý som dostal pred 8 rokmi mi totiž evidentne nebol vydaný s ambíciou jeho použitia - teda cestovania s ním. Môj pas sa jednoducho začal rozkladať. Ale asi je to moja chyba, čo sa mám čo s ním trepať kdesi do tramtárie! A v čakárni medzi asi 10 čakajúcimi na pas mi to došlo: Rozdiel medzi Západom je, že my sa na Slovensku na seba vôbec neusmievame! Nemyslím tým, že sa vôbec nesmejeme - humor máme jedinečný, mám pocit však, že si to nechávame pre seba alebo pre kruh blízkych známych. Nie však pre a ľudí v električke, na chodníku alebo v čakárni na úrade. Schválne si to zajtra všimnite! Tu však moje pozorovania nekončia.
Nadšenie z toho, že mám čo som hľadal mi však schladila úradníčka na pasovom, ktorá mi s kamennou tvárou so strhanými črtmi hodila do tváre krutý fakt o tom, že kedže mám pas poškodený musím za nový zaplatiť nie 1000 SK ale 4000 SK!!!! Teda, to, že som ho využil na to ku čomu je určený a teda cestoval a nešetrne skladoval počas ciest sa mi vypomstil. Navyše, keďže v tejto činnosti hodlám zotrvať a cestovať ďalej plánujem a teda nový pas potrebujem súrne, budem musieť zaplatiť na kolkoch ešte ďalších 4000 SK!!!! Slovenská Republika má evidentný záujem na tom aby som nikam nešiel a zostal doma, to je jediné vysvetlenie.To už moje zúfalstvo zo záujmom pozoroval aj ľudia v čakárni. Celý výjav sa totiž odohrával cez okienko, do ktorého som sa krčil s barlami, lebo mám ešte stále zlomenú nohu ( o tom ako sa to stalo nájdete viac tu ). Dodám ešte, že podobné scény sa dnes odohrali ešte na dvoch iných úradoch a tým iba podkreslili úžasný dojem z dnešného dňa. Ani mne teda veselo nebolo.
Niet teda divu, že sa na Slovensku neusmievame. Možno budem teraz nespravodlivý, a niekto sa bude na mňa hnevať, ale po dnešku mám pocit, že nezvládame základný predpoklad na to, aby sme sa raz stali rozvinutá tržná ekonomíka spočívajúci v dhlodobej snahe o spoločné dobro, a najviac je asi viditeľná štátna správa. Už zo zásady urobíme všetko preto, aby sme to druhému pekne osladili a v ideálnom prípade urobili zo života peklo. Jednoducho, prečo by som mal niekomu pomôcť, radšej odvrátim zrak a možno aj trochu podrýpnem. Nemám na mysli iba úrady, ale aj reštaurácie, samoobsluhy, políciu, školy...
Ako sa vraví, kritzovať je ľahké, ale prísť s riešením vie len málokto. Ja teda ponúkam niekoľko, ktoré môžu zásadne ovplyvniť kvalitu života na Slovensku vďaka zlepšeniu styku úradníka s verejnosťou:
1) Neurolingvistické programovanie. Spočíva v obsesívnom opakovaním viet, ktoré stimulujú psychiku osobnosti. Môj návrh na vetu: "Som skvelá osobnosť, ktorá má rada svet a chce pomáhať ľudom. Budem spokojný až vtedy, keď ľudia budú odchádzať odo mňa spokojní."
2) Založenie meditavno-relaxačného rádu štátnej správy združujúcich osoby prichádzajúce do styku s verejnosťou. Tento rád by dodržiaval prísny celibát a vo voľnom čase by sa venoval štúdiu východných kultúr a životu Mahatmu Gandhiho
3) Zavedenie živnosti "štátny úradník". Predstavte si, že by dotyčnému skutočne záležalo na tom aby Vám pomohol, pretože je podľa toho ohodnotený.
A keď nič z toho nezaberie tak ma napadá už len:
4) Legalizácia marihuany a jej povinné užívanie na vybraných pracoviskách. Očakávný výsledok: úsmev úradníkov (aj ked očividne bezdôvodný je lepší ako nič), kreativny prístup k práci a neschopnosť byť zlomyselný/á. Pripúšťam, že v tomto bode som sa nechal uniesť dlhodobým pobytom v Holandsku.
Nechcem to však banalizovať. Dôvod prečo som dnes taký kritický je ten, že na tom všetkom je najhoršie to, že nikto z môjho okolia neverí, že sa to dá nejak zmeniť. Aspoň nie v dohľadnej dobe. "neviem, čo by sa muselo stať aby to bolo iné", " to potrvá generácie pokiaľ sa to zmení".
Tak si vravím, že niečo s tým urobím a teda o tom aspoň napíšem. Nie je to veľa, ja viem. Ale asi by som nezaspal s vedomím, že mám príležitosť na to aby sa zajtra viac ľudí usmialo na tento svet a nič s tým neurobil. Prajem Vám všetkým skvelý deň.
